Už ste niekedy zažili rande na slepo? Ja áno a bola to väčšia sranda ako by človek čakal. Dnes máme z tej veľkej srandy už dve deti a tretie na ceste.
Mala som 24 rokov, čerstvo po Vysokej Škole, začala som pracovať v stabilnej firme na pozícií, ktorá ma bavila a napĺňala, všetko fičalo tak, ako som si predstavovala, akurát žiaden poriadny chlap, ktorý by ma okúzlil sa neobjavoval.
Raz keď som tak brázdila bezcieľne po internete, ma napadlo založiť si účet na nejakej zoznamke. Hneď ako som si založila profil, cinkla mi správa od užívateľa anonym777 bez fotky s textom. „Tieto zoznamky sú o ničom. Zajtra ťa pozývam na prechádzku pod hrad a keď nás to spolu bude baviť tak aj na večeru. Berieš?“ Bolo to tak priame a odvážne, že som súhlasila. Povedala som si, prečo nie? Príležitosti sa človek musí chytiť. Je síce možné že bude nudný, bude mi chcieť rozprávať o veciach, ktorým nerozumiem alebo ma nebavia, ale aj keby stále začínal rozhovory na témy ako sieťové prvky alebo náradie správneho údržbára , respektíve by bol ku mne nepríjemný, proste sa rozlúčime a už nikdy sa neuvidíme, nič za to nedám.
Na druhý deň o 17 tej sme sa stretli pod schodmi k hradu. Poznávacie znamenie bol žltý dáždnik. So žltým dáždnikom v ruke tam športovo-elegantne oblečený mladý muž, športovec, fešák na prvý pohľad. Keď ma uvidel usmial sa a povedal: „ Som tu správne za slečnou žltodáždnikovou?“ Vtipom prelomil ľady a ďalšia konverzácia sa viedla vo veľmi milom a uvoľnenom štýle, na začiatku sme veľa žartovali a na večeri s ktorou som nemohla nesúhlasiť, pretože pán žltodáždnik bol neuveriteľne príjemný spoločník, sme začali preberať aj vážnejšie témy s nášho života. Poznala som toho človeka prvý deň , ale cítila som sa ako keby som ho poznala už niekoľko rokov. Neuveriteľne sme si sadli.
Druhý deň sme si celý písali správy a na tretí deň sme sa znova stretli a odvtedy sme sa už stretávať neprestali. Sme dokaz toho, že aj láska na slepo sa môže podariť.
